Rádioamatéri v Slovenskom národnom povstaní

30. augusta 1944 o 11,00 vysiela slovenský rozhlas pochod, po ktorom má nasledovať prenosom z Prešova prednáška na tému Žena a domácnosť. Pochod ešte nedoznel, keď sa na vlne Banskej Bystrice ozývajú verše Sama Chalupku Mor ho! a hlásenie: „Upozorňujeme Slovákov a Slovenky, aby počúvali program, ktorý vysiela Banská Bystrica a nie program Bratislavy. Všetci, ktorí výzvu počujú, nech urýchlene upozornia všetkých známych na mimoriadne správy Slobodného vysielača“. Nasledovala proklamácia dôstojníkom, poddôstojníkom, vojakom a ďalšie správy, ktoré čítal hlásateľ Slobodného slovenského vysielača, profesor na priemyselnej škole elektrotechnickej v Banskej Bystrici, Ladislav Sára. Ing. Šuba, ex-OK3SP, zachytil tieto historické chvíle na želatinové dosky.

Výzva na povstanie mala podľa pôvodných zámerov prísť z Bratislavy. Počítalo sa s pomocou vojenskej jednotky, ktorá by udržala vysielač v prevádzke aspoň tri hodiny a potom – podľa situácie – by ho zničila. Bratislavská posádka zaváhala a než sa vzchopila k akcii, vysielač obsadili Nemci. Západné Slovensko bol stratené hneď v prvých dňoch povstania. Ale i potom však centrum povstania udržiavalo spojenie s Bratislavou pomocou 100 W vysielačiek v pásme 80 metrov, vyrobených v Banskej Bystrici pre účely PCO.

Banskobystrický vysielač pracoval na frekvencii 392 kHz s výkonom 30 kW. Vlnová dĺžka 765 metrov bola trochu neobvyklá – medzi sieťou ríšskych železníc, policajnou sieťou (DQH) a stanicami leteckej zameriavacej služby, t.j. medzi koncom strednovlnného a začiatkom dlhovlnného rozhlasu. Bola zvolená s ohľadom na šírenie v horskom teréne a svojho času bolo o tom dosť polemických diskusií. Banská Bystrica vtedy nemala vlastné štúdio. Preberala programy z Bratislavy, Košíc, Moravskej Ostravy, Brna a Prahy. Po zábere Košíc Maďarskom prenášala programy z Prešova.

Technický vedúci prešovskej stanice, Ing. Samuel Šuba, OK3SP, dal k dispozícii výbavu a zariadenia štúdia. Z Prešova prišiel i literárny materiál a gramofónové dosky so zakázanou hudbou. Medzi nimi bola i československá štátna hymna. Z tohto štúdia, zriadeného na Hornej ulici číslo 21, volala Banská Bystrica do boja proti fašizmu, za slobodu a za obnovenie Československej republiky.

Hneď prvý deň povstania sa nad Laskomerským vrchom objavili tri nemecké lietadlá a zhodili dvanásť bômb. Nastali mohutné explózie, ale vysielalo sa ďalej. Druhého septembra ich priletelo šesť a na Laskomerský vrch dopadlo 35 bômb. Jedna zasiahla chladič destilovanej vody používanej na chladenie anódy koncového stupňa. Vysielač zmĺkol vprostred reči. OK3AL bol podporučíkom a zariadil opravu chladiča v Podbrezovej. Ako československý vojak splnil pri povstaní svoju povinnosť a narukoval. Nálety na Banskú Bystricu sa stupňovali. Bolo rozhodnuté činnosť vysielača na Laskomerskom vrchu neobnoviť.

Karol OK3ID objavil na letisku Tri duby vysielač, ktorý sa používal pri goniometrickom zameriavaní. Bolo treba k nemu postaviť modulátor a prispôsobiť ho na rozhlasovú prevádzku. Túto prácu sa podujali spraviť Milo OK3AL, Karol OK3ID, Jaro OK3IT, Vlado Škrabala OK3IX a rozhlasoví technici z banskobystrického vysielača. Vysielač namontovali na nákladné auto a na nasledujúci deň zahájili činnosť. Vysielač pracoval z rôznych miest. Šéf stanice, Imrich Ikrényi, OK3IP, autor knihy Amatérske krátkovlnné antény, pripravil na predpokladaných stanoviskách anténne systémy. Vopred mali vyriešené i otázky pripojenia modulácie, zásobovanie elektrickým prúdom a telefónne spojenie. V noci používali vlnovú dĺžku 765 m a cez deň sa prelaďovali na 560 m.

Nemci sa snažili umlčať Slobodný slovenský vysielač. Od Prievidze prilietal dvojtrupový Fokker-Wulf so zameriavačom, ale akonáhle sa objavili slovenské stíhačky zmizol. Vysielalo sa z Banskej Bystrice, zo Slovenskej Ľupče, z Dubového, zo Zvolena, z Brezna, zo Starých hôr. Keď sa nacistom nepodarilo zničiť vysielač, nasadili proti nemu rušičky.

Protektorátne (české) oznamovacie prostriedky nesmeli o Slovenskom národnom povstaní informovať. Tlač priniesla koncom augusta len stručnú správu, že prezident Tiso požiadal nemecké velenie o pomoc pri zaisťovaní kľudu a poriadku. Ďalšie sporadické informácie sa objavili na zastrčených miestach denníkov až v polovici septembra. Až po páde Banskej Bystrice sa Slovensko dostalo na prvé stránky protektorátnych denníkov a vec bola nazvaná pravým menom, písalo sa o slovenskom povstaní.

Slobodný slovenský vysielač bojoval do posledného dychu. Nakoniec 25.10.1944 sa premiestnil na Donovaly, na svah za kostolom. Anténu natiahli z kostola na hotel Šport a okolo stanice vysadili 60 stromčekov na zamaskovanie. Dňa 27.10. Banská Bystrica padla. Veliteľstvo a politické vedenie ustúpilo tiež na Donovaly.

Ten deň vysielali posledný raz. Vydali sa na Jergaly, ale dostali sa do nepriateľskej paľby, pri ktorej bolo auto poškodené. Tank ich zatiahol späť do lesa na Donovaly. Tam vysielač zdemontovali, niektoré súčiastky zobrali a zvyšok zničili ručnými granátmi.

Jaro OK3IT hovoril, že prišli posluchové správy až z Moravskej Ostravy. Napriek všetkému rušeniu bol Slovenský slobodný vysielač niekoľkokrát počuť i vo Svitávke pri Boskoviciach. Nie je možné popísať vzrušenie, ktoré spôsobovali jeho slová, zaznievajúce do dusnej atmosféry protektorátu a hlboký dojem, ktorý trvalo zostal v duši každého, kto toto vysielanie počul.

Článok uverejnil Dr. Ing. Josef Daneš, OK1YG (SK), v časopise Amatérske rádio č. 8/81. Prepísal Tono OM3LU